Maribor je druhé najväčšie mesto Slovinska. Leží neďaleko hraníc s Rakúskom pod pohorím s príznačným názvom Pohorje. Prvý krátky kontakt s Mariborom sme mali pri návrate z dovolenky v Izole. Rozhodli sme sa, že táto časť Slovinska si zaslúži viac času, ako len krátku pauzu pri ceste domov.
Z Bratislavy do Mariboru je to len cca 320 km. To nám dávalo dostatočný priestor, aby sme sa niekde zastavili. Vybrali sme si Graz. Auto sme odparkovali pod kopcom Schloßberg (474). Pod vrcholom je Hodinová veža so zvláštnymi hodinami, kde malá ručička ukazuje minúty a veľká hodiny. Po označení kopca sme zišli do nádherného historického centra, ktoré je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Po malej dávke kultúry sme si vybrali niečo povrchnejšie. Presunuli sme sa do neďalekej dedinky Thal, kde sa nachádza múzeum Arnolda Schwarzeneggera. Následne sme sa už presunuli do Mariboru, kde sme sa po ubytovaní boli prejsť v historickom centre.

Na druhý deň sme mali naplánovanú túru v Pohorju. Štart sme si naplánovali pri Framskom vodopáde. Od vodopádu sme okolo horskej chaty Mariborska koča vystúpili na hrebeň. Chceli sme pokračovať po hrebeni na západ, no najprv sme si spravili krátku zachádzku východným smerom, aby sme si označili kopec Mariborski razglednik (Cigelnica) - (1147). Na vrchole je rozhľadňa, ale výstup na ňu bol z bezpečnostných dôvodov zakázaný. Po malom občerstvení sme sa stočili na západ. Aby sme sa dostali k ďalšiemu kopcu, museli sme odbočiť na cyklocestu. Na kopci Ledinekov kogel (1182) je radar. Pokračovali sme ku kopcu Reški vrh (1142), na ktorom sa nachádza malá zjazdovka. Pri hornej stanici vleku je bufet Zvezdarna, ktorý, aspoň teraz, fungoval v samoobslužnom režime. Po krátkej prestávke sme sa rozhodli, že kopec Sedovec (1231) obídeme a označíme si ho až na spiatočnej ceste po druhej trase. Turistická trasa nás doviedla do lyžiarskeho strediska Areh. Bolo dosť horúco a tak sme sa pri obede na chate Ruška koča dohodli, že ďalej už nepôjdeme a vrátime sa. Čakal nás ešte spomenutý Sedovec. Po návrate k autu sme sa ešte presunuli do lyžiarskeho strediska Mariborsko Pohorje. Tu sme boli už pred dvomi mesiacmi a tak sme si Mariborsko Pohorje (1042) a Bellevue (1040) označili len tak bez bodov.

V sobotu sme sa vybrali do centrálnej časti Pohorja. Mali sme dva ciele. Prvým bolo najväčšie slovinské rašelinisko s množstvom malých jazierok, známych ako Lovrenška jezera a druhým kopec Rogla s rozhľadňou. Auto sme odstavili na parkovisku pri horskej chate Koča na Pesku. Strmším stúpaním sme sa dostali na vyššie položený turistický okruh, na ktorom sme zabočili priamo k Lovrenškym jezeram. Na viacerých miestach sú drevené cestičky a schodíky. Pri jazerách je malá drevená rozhľadňa. Stihli sme spraviť aspoň pár fotiek, kým dorazil dav turistov. Od jazier sme pokračovali druhou stranou okruhu pod Mulejev vrh (1533). Pod vrcholom sa smerom na juh otvára Volovska planina. Vďaka výhľadu sme oproti videli kopec Ostruščica (1498), kam smerovali naše kroky. S pribúdajúcim časom pribúdali aj ľudia. Bola síce sobota, ale aj tak som nečakal až také davy. Z Ostruščice je polkruhový výhľad. Nad lyžiarskym strediskom do očí bila obludná rozhľadňa v štýle Stezky Valašska. Ja osobne takéto obrovské projekty v prírode nemám rád a tak sme nestrácali čas a zamierili sme na opačnú stranu k vrcholu Rogla (1517) so starou kovovou rozhľadňou. Na tú som vystúpil iba ja. Z Rogly sme už zostúpili ku Koči na Pesku, ale ešte pred obedom sme vystúpili na Pesek (1423). Vrchol je asi 250 m od chaty. Zaujímavosťou bolo, že tieto 4 kopce sa nachádzajú v troch rôznych regiónoch.

Na nedeľu sme mali naplánovaný výlet do mesta Ptuj. Pri prechádzaní dedinkou Vurberk sme zbadali tabule označujúce hrad Vurberk. Po krátkej prehliadke sme sa presunuli do Ptuja, aby sme sa prešli po meste a následne sme absolvovali prehliadku Ptujskeho hradu. V čase našej návštevy hradný vrch ešte nebol v Horobraní, no jedna aktualizácia ho pridala medzi značené vrcholy. Po návrate do Mariboru sme sa znovu išli prejsť do centra Mariboru so zachádzkou na kopce Kalvarija (374) a Mestni vrh (348). Cez mestský park sme sa vrátili do centra, kde sme sa najedli v reštaurácii Baščaršija s balkánskymi špecialitami. Zaujala nás na prvý pohľad ako aj tým, koľko ľudí čakalo na voľný stôl, hoci vedľajšie reštaurácie boli poloprázdne. Boli sme veľmi spokojní a určite túto reštauráciu odporúčam.

Ešte pred odchodom domov sme si zašli označiť ďalšie dva kopce. Tu sme už veľa nechodili. Auto sme odparkovali kúsok od kopcov a k vrcholom to boli len krátke prechádzky. Na Stolnom vrhu (382) je kríž a je z neho výhľad na Maribor. Na Meljskom hribe (398) je jazdecký klub, ale sú tu aj náučné tabule a nezdá sa, že by bol vstup do klubu zakázaný. Aspoň nás nikto nezastavil. Cestou domov som mal ešte vyhliadnutý kopec Sv. Urban (597), na ktorom je kostol. Po úzkych cestičkách sa dá dôjsť autom až hore. Vedľajšími cestami sme sa pomaly presúvali k hraniciam s Rakúskom, keď sme zbadali rozhľadňu. Rýchlou kontrolou sme zistili, že rozhľadňa je na kopci Plački vrh (510), ktorý je aj v Horobraní a tak nám neplánovane k navštíveným kopcom pribudol ešte jeden. Posledné dva kopce boli plánované a už sme ich absolvovali pri návrate z dovolenky pred dvomi rokmi. Lanovkou z dedinky Sankt Radegund bei Graz sme sa vyviezli na hrebeň, kde už to bola ľahká prechádzka pre vrcholy Schöckl (1445) a Schöcklkopf (1423).

Maribor a Pohorje nesklamali a rozhodne odporúčam návštevu tejto časti Slovinska. Do Pohorja sa určite ešte vrátime, tentoraz z druhej strany.