1598
Presun z Kobaridu do Izoly zase nezaberie tak veľa času, takže sme sa aj cestou chceli niekde zastaviť. Na radu našej domácej z Kobaridu sme sa presúvali cez Taliansko, pretože neďaleko leží mestečko Cividale del Friulli. Mestečko je zapísané vo svetovom dedičstve UNESCO. Boli sme tu skutočne skoro. Ulice, inak plné turistov, zývali prázdnotou a ospalé mesto sa len pomaly prebúdzalo do ďalšieho dňa. Pomaly sme sa posúvali k hraničnému mestu Gorizia, na ktoré na slovinskej strane nadväzuje Nova Gorica. Pri mestečku Cormons sme zbadali pod kopcom kostol a pri kontrole v aplikáciach sme zistili, že kopec Monte Quarin (274) je v Horobraní a na vrchole je strážna veža. Tak sme na parkovisku pod kopcom odstavili auto a prešli sme sa na vrchol.
V Gorizii sme chceli ísť na hrad. Hrad však bol z dôvodu rekonštrukcie uzavretý a ani hradný kopec nie je v Horobraní. Prešli sme sa aspoň okolo hradu a v kaviarni si dali kávu. Pred príchodom do Izoly nás čakala ešte jedna zastávka. V dedinke Lipica sa nachádza žrebčín slávneho plemena lipican. Lipicany sa dostali až na habsburský dvor a jeho chov sa rozšíril aj do ďalších žrebčínov v monarchii, okrem iných aj v obľúbenom mieste T. G. Masaryka - v Topoľčiankach. Za pomerne vysoké vstupné sa dá ísť aj na prehliadku žrebčína, ukážky drezúry a vozenie v koči, no my sme sa uspokojili pozorovaním pasúcich sa koní cez ohradu. Čas pokročil a konečne sme sa mohli ísť ubytovať do Izoly. Čakala nás oddychovejšia časť dovolenky.
Slovinsko má len malú časť morského pobrežia v Triestskom zálive nad Istrijským polostrovom. Izola ponúka viacero pláží. Mesto má talianskú atmosféru. V minulosti patrila Izola pod Benátsku republiku. Mesto ležalo na ostrove, no začiatkom 19. storočia bol kanál oddeľujúci ostrov od pevniny zasypaný a ostrov sa spojil s pevninou. Pôvodne sme sa plánovali ubytovať v Pirane, len tam bol problém zohnať ubytovanie, ktoré by nám vyhovovalo a tak sme sa nakoniec rozhodli pre Izolu s tým, že do Piranu sa vyberieme na výlet. Po dvoch dňoch leňošenia predpoveď počasia varovala pred búrkami. Sivá obloha nelákala na pláž, ale od výletu nás neodradila. Do Piranu sme sa presunuli autobusom, pretože v Pirani je problém s parkovaním. Pôvodný plán počítal s tým, že z Piranu sa do Izoly vrátime pešo. Piran je často označovaný ako najkrajšie mesto Slovinska s množstvom starých budov a zachovanými mestskými hradbami. Predpoveďa sa, žiaľ, naplnila a z hradieb sme od Koperu videli blížiacu sa búrku. Včas sme sa stiahli do centra, kde sme v kaviarni prečkali najhoršie výčiny počasia. Plánovaná trasa mala viesť cez Strunjanské útesy, no v meniacom sa počasí sme nechceli riskovať, že nás na otvorenom priestore útesov zastihne ďalšia búrka a tak sme sa vrátili radšej autobusom.
Na ďalší deň sme sa vybrali na výlet do neďalekého Umagu v Chorvátsku. Po vstupe Chorvátska do Schengenu a eurozóny odpadli kontroly na hraniciach a nebolo potrebné zamieňať peniaze. Na tento výlet sme si vybrali nedeľu, kedy sú obchody v Slovinsku zatvorené. Obmedzenie nedeľného predaja platí síce aj v Chorvátsku, no tu si predajca môže určiť 16 nedieľ v roku, kedy chce mať otvorené, takže sa dalo čakať, že v Umagu budú obchody v lete otvorené. Cestou sme si chceli odloviť aj nejaký chorvátsky kopec. Na jednom mieste sa podľa mapy javilo, že kopec Kaštelir (56) je ľahko dostupný po cykloceste. V skutočnosti sme sa však predierali po chabej cestičke cez kríky popod stožiare. V Umagu sa hráva pomerne významný tenisový turnaj a tak je v okolí tenisového centra dostatok parkovacích miest. Na jednu z pláží bol dokonca navozený piesok a voda je plytká aj dosť ďaleko od brehu. Strávili sme tu celkom fajn deň. Negatívom však boli pomerne vysoké ceny v bufetoch na pláži, ktoré boli vyššie ako v Slovinsku. Vzhľadom na podstatne vyššie platy v Slovinsku to ekonomicky nedávalo zmysel.
V pondelok sme sa prebudili do zamračeného rána. Podľa predpovede počasia sa mali oblaky počas dňa rozplynúť. To bola naša šanca na výlet na Strunjanské útesy. Aj tentokrát sme sa presunuli autobusom, no vystúpili sme už v dedinke Strunjan. V malom zálive sa nachádzajú saliny - záplavové nádrže, kam sa napúšťa morská voda a následne sa odparovaním získava soľ. Útesy sú súčasťou prírodného parku a na vrchol stúpa turistická trasa. Neznačenou cestou sa dá zísť aj na pláž pod útesmi. Dole bolo len pár ľudí. Predsalen je tu isté riziko, že vám na hlavu padnú uvoľnené skaly. Po nafotení miesta sme rovnakou cestou vystúpili hore, až sme sa dostali ku krížu na vrchu útesov. Na trase sa nachádza niekoľko výhľadových miest, odkiaľ sú krásne výhľady. Neďaleko kríža sa nachádza kostol Zjavenia Matky Božej s kláštorom. My sme po turistickej trase pokračovali ďalej do Izoly, len s malou zachádzkou, aby sme si odlovili kopec Ronek (116). Medzičasom sa mraky stratili, takže sme sa po návrate do Izoly vybrali naposledy na pláž. Na ďalší deň nás už čakal návrat domov.
Cestou domov nám pršalo. Aj podľa predpovede malo byť lepšie počasie až v okolí Mariboru a tak sme sa nikde nezdržiavali. Vyhliadli sme si kopce nad Mariborom v pohorí s jednoduchým názvom Pohorje. Autom sa dá dostať až na vrchol k lyžiarskému stredisku Mariborsko Pohorje a tak sme si označili ešte kopce Mariborsko Pohorje (1042) a Bellevue (1040). V lyžiarskom stredisku sa konajú preteky svetového pohára. Po zídení do Mariboru sme auto odparkovali pri mestskom parku. Mali sme totiž vyhliadnutý ešte kopec Piramida (386), na ktorom sú pozostatky starého hradu. Na viac nezostával čas, no vedeli sme, že sem sa chceme ešte vrátiť, aby sme okolie spoznali lepšie.
Pre nejaké komplikácie na diaľnici pri Viedni nás navigácia poslala obchádzkou k Neusiedler See. Keďže sme potrebovali ešte krátku pauzu, zastavili sme sa v dedinke Winden am See, kde sme sa prešli na neďaleký kopec Kirchberg (163). Ešte sme sa len vrátili, no už sme spriadali plány na ďalšiu dovolenku Slovinsku.